Ako sa menia naše postoje k jednej a tej istej veci....

Keď som bola malá, bolo to jednoduché: niekto sa mi páčil, tak som sa ho, len tak medzi rečou spýtala, či sa náhodou aj ja jemu nepáčim, a bola ruka v rukáve. No ako som tak rástla, začali sa v tejto sfére diať všelijaké zvláštne veci.
Konkrétne si spomínam, ako sme asi v tretej triede suverénne používali slovné spojenie: „on/a je do nej/neho“. Doteraz mi nie je celkom jasné či to znamená, že dotyčná osoba je do ďalšej osoby zaľúbená, ale to sa už asi nedozviem a asi to vlastne ani nechcem vedieť. Tento stav „byť do niekoho“ pretrvával približne dokým som nenastúpila na strednú školu. Tam som zrazu bola v triede s o rok staršími deckami a tento výraz bol zúfalo out. Všetky tie staršie a skúsenejšie kočky sa medzi sebou bavili o tom, koho chcú. Teda zase to prišlo. Ďalšie modálne sloveso bez plnovýznamového k nemu a ja som si opäť mohla len domýšľať, čo sa tým snažia povedať. Chcú ho zbaliť? Ešte stále neviem. Neviete mi to niekto vysvetliť?

Vtedy som sa nad tým začala prvýkrát zamýšľať. Celé mi to pripadá zvláštne, pretože formulka „chcem ho“ mi vo vzťahu k inej osobe pripadá agresívna, možno až násilná, rovnako ako v čase, keď som ju počula prvýkrát. Nemohla som si pomôcť, no už v tých štrnástich rokoch mi navodzovala dojem, že ide o niečo pudové, čiže jednoducho povedané len o sex.

Ale mám taký pocit, že nič iné sa teraz už ani nenosí. Asi mi to malo dôjsť už vtedy, niekedy v šiestej triede základky, na ihrisku, keď sme hrali pravdu-odvahu. Bola som na rade a mala som povedať, kto sa mi páči. (Čiže v tých časoch ešte: "do koho som".) Nemala som s tým problém, lebo môj vtedajší vyvolený tam nebol. Zarazilo ma, keď sa chalani neuspokojili s takou odpoveďou a chceli vedieť, čo by som s ním chcela robiť, že či aj spať. Ale to sú chalani, tak som to brala s rezervou. No čo už, keď od útleho detstva fičíte na princeznách a happy endoch, tiež by vám to nedošlo rýchlejšie. O to čudnejšie mi na strednej škole bolo, keď som do jednej práce napísala, že básnik bol do objektu svojej poézie zamilovaný platonicky. Učiteľ sa divil, že poznám takého slovné spojenie a aj chápem jeho význam. Asi som sa mu zdala dajaká divná...

Zdá sa mi, že v poslednej dobe sa všetci sťažujú na dobu, jej rýchlosť a neduhy, čo nám prináša, no sami nedokážeme oceniť niečo, čo nie je extrémne. Ak to, čo prežívame sa nám nezdá dostatočne silné, ideme od toho ďalej, preč. Ani lásku nepovažujeme za nič výnimočné, ak nie je dostatočne výnimočný náš partner, sex alebo sa po skončení vzťahu z neho nespamätávame aspoň mesiac.
Prečo keď už ako deti na prvom stupni základnej školy sme vedeli, že je super „byť do dakoho“, teraz už len vzdycháme: „chcem toho, chcem tamtoho“? Tak sa mi zdá, že celé to dospievanie je len o tom, že zabúdame na to podstatné, aby sme robili tie cool zbytočnosti.

Nazvite ma romantičkou, či idealistkou, no podľa môjho názoru sa kedysi žilo lepšie. Nie preto, že sme nemali stres a neviem čo všetko, na čo sa neraz vyhovárame, ak sa nám nedarí tak, ako si predstavujeme, ale preto, že vtedajšie očakávania neboli také veľké. Bolo potom jednoduchšie ich splniť.