reklama

Ako som robila vodičák...

Už to bude pomaly rok a pol čo ma pochytila panika z toho, že všetci moji spolužiaci a kamaráti už majú vodičák len ja nie. Ale okrem toho, že som spanikárila som bola aj tvrdohlavá a nejakým čudným spôsobom hrdá a nechcela som chodiť do tej istej autoškoly, kde moje kamošky. Tak som si našla inú. Takú čo z letáku tvrdila, že je najlacnejšia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

Áno, ja viem, že nemôžem čakať bohviečo, najmä ak to je lacné, ale počula som o rôznych skúsenostiach z vodičských kurzov a povedala som si, že všade to je asi viac-menej rovnaké, takže aspoň ušetrím.
Dohodla som sa teda v onej autoškole, kde mi navrhli, aby som prišla a všetko mi vysvetlia. A aj mi. Čo som si však vtedy neuvedomovala, je ako sa dotyčný pán choval. Síce mi zdôrazňoval, že všetko robí najlepšie ako sa dá, nezabudol hneď vyjednávať o tom, kedy môžem zaplatiť. Ale ok, veď aj on musí z niečoho žiť.
Mala som z toho taký celkom fajn pocit, lebo povedal, že na jazdy ma pustí až po absolvovaní všetkých hodím teórie. Zdalo sa mi to super. Teda, zodpovedné, lebo v kútiku duše som považovala za hroznú ľahkovážnosť pustiť do auta adepta po troch či štyroch teóriách.

Po celkom úspešnom absolvovaní teoretických hodín, kde nás ujo oboznamoval so stavbou motora a iných súčastí autíčka, popretkávaných jeho vtipnými historkami z rôznych autoservisov v Bratislave, i keď niekedy sa zdalo, že sú už po záručnej dobe, som musela napísať cvičný test, či ma vôbec pustí na jazdy. Aj toto sa mi zdalo celkom fajn. Veď poistiť sa treba. Nebola som síce nejaká super, ale nakoniec ma na tú cvičnú jazdu zapísal.

Strašne som sa bála. Už si nepamätám, či som to dostala príkazom, no naštudovala som teóriu rozjazdu z jednej učebnice pre autoškoly. Keď som prišla na prvú jazdu, ujo ma posadil do naštartovaného auta a spýtal sa ma na onú teóriu. Celá rozklepaná som mu ju povedala podľa tej knihy. Samozrejme, že zle. Teda podľa knihy ok, ale podľa jeho vysvetlenia nie. Tak mi tam dačo odverklíkoval a povedal nech to skúsim spraviť. Skúsila som, no nepodarilo sa. Skúsila som ešte raz či dvakrát, no stále nič. Samozrejme, bola to moja vina, lebo som si to doma nenaštudovala z jeho materiálov. Aspoň tak mi to ozrejmil. Po asi piatich kolečkách na parkovisku a pár skazených pokusoch o rozjazd zavelil, že mám ísť von z parkoviska. Uff. Cítila som sa biedne a už vôbec som nemala pocit, že s takýmito výkonmi môžem ísť reálne do premávky, aj som mu to povedala. Nie, to nevadí, to sa naučíš.
Nenaučila som sa. Asi až na takej desiatej jazde som reálne pochopila tú frázičku, čo mi maniakálne opakoval, že mám robiť pri rozjazde.

Medzitým sme brázdili Bratislavu a okolie, párkrát som nás takmer zabila (hoci nie vždy vlastnou vinou...) a na každej jazde som bola len chĺpok od toho, aby som tú mašinku rozobrala na cucky za jazdy nejakou nevhodnou činnosťou ako držaním spojky, či prirýchlym preraďovaním.

Mala som dve dosť dlhé prestávky, jednak kvôli maturite a príjmačkám na výšku a potom cez leto som bola odcestovaná na mesiac preč, takže moje jazdy ustrnuli niekde pri čísle päť až deväť.
Keď som sa v septembri vrátila, tak mi to nešlo o nič lepšie ako predtým. Akurát, že to už pomaly začínalo byť kritické, lebo som už mala väčšinu jázd za sebou. Postupne som sa dostala do skupinky, čo mala ísť na skúšky, ale ujo o tom nebol až tak veľmi presvedčený. Vlastne ani sa mu nedivím. Nebola som žiaden lúmen. Ale moje sťažnosti, že potrebujem si niečo precvičiť viac, aby som sa to naučila, nepadali na úrodnú pôdu. Ja mu chcem hovoriť ako má vyučovať? Jemu, čo učí už tridsať rokov? (Možno aj štyridsať, naozaj si už presne nepamätám...) On nemôže za to, že keď to z tridsiatich žiakov dvadsaťdeväť pochopí, len ja nie. Niekoľko razy som skúšala oponovať, že nie každý všetko hneď pochopí a že si to potrebujem len lepšie precvičiť. Nie. Veď som na siedmej (ôsmej, deviatej...) jazde a mala som to už vedieť.
Keď sme na dvoch posledných hodinách skúšali parkovanie, pridalo sa k mojej neschopnosti pochopiť ako mám točiť volantom aj stará pesnička, že ako vôbec chcem parkovať, keď neviem rozbeh. To už som radšej bola ticho. Mala som ísť v ten týždeň na skúšky. Ešte som si blažene myslela, že mám jeden deň na došprtanie sa testov, keďže ani tie som nejako úžasne nepísala. Ale na konci poslednej jazdy, v stredu o desiatej večer, keď som si opäť vypočula spŕšku nadávok na svoju neschopnosť plynulo jazdiť a parkovať a rozbiehať sa a neviem, čo ešte, ma úplne odrovnalo to, že tie skúšky nie sú v piatok, ale už na ďalší deň. No super. Keby bolo dačo o takom čase otvorené, tak si asi idem kúpiť dáky špagát na slučku.
Dokým som došla domov, tak som bola už z najväčšieho šoku vonku a prichádzala na mňa vlna flegmatickosti. Tak si to zopakujem, no a? Nemám šancu spraviť to ani keby som náhodou spravila test.
Nespravila.
Po tom týždni som už bola úplne mimo. Ujo nás opäť arogantne poúčal, ako sme sa mali lepšie učiť a že máme chodiť písať testy a pred opravnou skúškou si zaplatiť s ním ešte minimálne jednu jazdu, aby videl, či nás na ňu vôbec pustí. To už som ho mala dosť. Nechcela som s ním jazdiť. Avšak jeho autoškola, to je on sám, takže som nemohla požiadať o jazdy s dakým iným.
Nakoniec som si zohnala jedného sympatického uja, z inej autoškoly, u ktorého som si dala pár jázd a s jednou kamarátkou, sme cvičili parkovanie. Dokola, asi 50x. Ale stálo to za to. Tú povinnú jazdu som tiež absolvovala, ale konečne som nemala až také depresie. Pri tých iných inštruktoroch som totiž pochopila, že až taký strašný prípad zasa nie som.

Na skúšky som sa nadrvila testy. Viem, že to som mohla aj predtým, ale nebol čas a navyše som bola dosť zdeptaná z toho, že tak či onak s mojimi schopnosťami nemám šancu tie skúšky spraviť, takže by to asi ani nemalo zmysel.
V ten deň som zažila väčšie stresy ako hocijaké príjmačky kamkoľvek. Ale spravila som. Krásne som zaparkovala (veľká vďaka, Miladka) a až na pár menších chýb som pekne odjazdila. Ujo policajt sa na mňa usmial aj po mojom priznaní, že neviem celkom presne ako sa palivo dostane do motora v moderných vozidlách (ale za to v tých starších typoch áno!), a povedal, že si mám ísť po vodičák.

Na záver:
Nechcem zo seba robiť neviniatko. Neučila som sa pravidelne a ani som až tak nepočúvala na spomínaných teóriách, ale snažila som sa. Čo ma štve je, že niekedy sa môžem snažiť akokoľvek, ale nejde to a možno by len stačilo trochu zmeniť prístup druhej strany, aby som to ľahšie pochopila a uskutočnila to, čo sa odo mňa chce, miesto prítupu: "Čo chceš? Veď ja to viem najlepšie."


Kristína Kasalová

Kristína Kasalová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ani sama neviem, kto som. Ale úporne sa snažím zistiť to... Zoznam autorových rubrík:  Na čo myslím...SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu